1. Pio z Pietrelciny (Páter Pio), kňaz, rehoľník, mystik, O.F.M. Cap.
vlastným menom Francesco Forgione
Sviatok: 23. september
* 25. máj 1887 Pietrelcina, Taliansko
† 23. september 1968 San Giovanni Rotondo, Taliansko
STOTOŽNENÝ S UKRIŽOVANÝM KRISTOM
Narodil sa 25. 5. 1887 v obci Pietrelcina pri Benevente v južnom Taliansku, do rodiny chudobného roľníka Grazia Forgione a Márie Jozefy de Nunzio. Pri krste dostal meno František. Od detstva vynikal tichosťou, poslušnosťou a zbožnosťou. Je udávané, že po zasvätenom živote zatúžil už v piatich rokoch. Ako dieťa pásol ovce, pritom si z vetvičiek urobil kríž a pohrúžil sa do modlitby. Bol ministrantom, ktorý sa nerád vzďaľoval od Nejsv. sviatosti a rád zotrvával dlho v adorácii. V 12 rokoch prijal 1. sv. prijímanie aj sviatosť birmovania.
Už v trinástich rokoch mu vraj Boh ukázal všetky duše, ktoré k nemu raz prídu a počas života sa potom za ne cítil zodpovedný.
V 15 rokoch počas sviatku Zjavenia Pána r. 1903 vstúpil do noviciátu františkánskeho rádu kapucínov v Morcone, ležiacom medzi Beneventom a Campobassem. Za 16 dní prijal s kapucínskym hábitom nové meno Pio. Po roku zložil sľuby dočasné a 27. 1. 1907 večné. Po nich začal štúdium teológie av decembri 1908 dostal v Benevente subjahenské svätenie. Kňazské svätenie tu prijal 10. 8. 1910 od arcibiskupa Pavla Schinosiho. Čoskoro potom začal vnímať bolesti v rukách a nohách a snáď už 11. 9. 1911 prijal neviditeľné stigmy. V októbri prešiel vo Venafro rôznymi lekárskymi testami. Priznal aj prežívanie ďalšieho Kristovho utrpenia a potom došlo k určitej pauze. Niekde sú uvádzané neviditeľné stigmy od 20. 9. 1915.
Od prvých rokov života v kláštore Piovo zdravie vykazovalo isté nedostatky a výkyvy. Pio sa veľmi často polovicu noci premodlil a odriekavým životom nadobúdal vnútornú silu. Mal na pamäti Ježišove slová: „Kto chce byť môj učeník, nech na seba denne berie svoj kríž.“ Pio ním chcel byť toľko, že si dobrovoľne nakladal aj bremená ďalších ľudí. Po čase, keď zo svätostánku vnímal prísľub utrpenia, ktorým prešiel Ježiš, dostal horúčku a teplomer privolaného lekára pri meraní teploty praskol. Keď sa toto stalo aj s druhým, bol použitý teplomer s vyššou stupnicou do vody, ktorý ukázal že pacient má teplotu 48,5 stupňa Celzia. Tieto teploty sa u neho, bez možnosti prirodzeného vysvetlenia, často opakovali v súvislosti s prežívaným utrpením Ježišových múk. Z vedeckého hľadiska zostali nevysvetliteľné.
Pri veľkom výkyve zdravotného stavu sa ho vlastný otec Grazia F. rozhodol vziať domov. Predstavení mu dali synov stav na vedomie po 36 dňoch záhadného ochorenia, kedy už očakávali jeho skorú smrť. Pri presadení v Benevente Pio dostal smäd a po napití si prial pohľadnicu, aby napísal otcovi provinciálovi, že sa už uzdravil. Je uvádzané, že k zhoršeniu zdravotného stavu došlo v roku 1908. V štúdiu potom pokračoval v súkromí a mimo krátkeho obdobia sa k trvalému životu v kláštore vrátil v septembri 1916. Zo zdravotných dôvodov bolo pre neho vybrané horské podnebie na polostrove Gargáno s kláštorom pri malej obci San Giovani.
V roku 1917 vykonával asi tri mesiace vojenskú službu a po opakovanom ochorení pľúc na začiatku roku 1918 bol poslaný späť do San Giovanni Rotondo, kde zotrval do konca života. Neskôr mal rôzne zdravotné problémy, kam patria aj operácie vykonávané Dr. Festom v kláštore bez narkózy, pretože P. Pio uspanie odmietal. Raz to bola dvojhodinová operácia prietrže (r.1925) a druhýkrát veľká cysta na krku.
Viditeľné stigmy P. Pio dostal 20. septembra 1918. Svojmu duchovnému vodcovi Benediktovi od sv. Marka v Lamise potom (22. 10.) napísal, že pri modlitbe po slávení svätej omše bol v chóre zaskočený neopísateľným stíšením všetkých zmyslov, zrazu stál pred „tajomnou Osobnosťou.“ Po jej odchode mal viditeľne ruky, nohy aj bok prebodnuté a rinula sa z nich krv. Správa sa pre verejnosť udržala v tajnosti do júna 1919. Vtedy sa tiež z poslušnosti nechal prvýkrát so stigmami fotografovať.
V rokoch 1922-23 malo ísť o cirkevné skúmanie skutočnosti stigmy a pretože sa nepovažovalo za isté, že ide o nadprirodzený jav, dostal P. Pio zákaz slúžiť verejne omšu sv. a odpovedať na listy. V r. 1931 zákaz ďalšej kňazskej služby. Po dvoch rokoch došlo k povoleniu verejne slúžiacich omší sv. a od ďalšieho roka dostal poverenie na spovedanie. V tej službe zostal aktívny až do konca života. Časom počet penitentov čakajúcich na spoveď vzrástol tak, že musel byť zavedený poradovník, pretože čakacia doba bola niekoľko dní. Čakacia doba sa neskôr údajne pohybovala u mužov medzi 8-15 dňami a u žien medzi 8-35 dňami. P.Pio v spovednici presedel denne okolo 15 hodín a vyspovedal stovky ľudí. Zvládal tiež odpovedať na neuveriteľné množstvo listov.
K jeho mimoriadnym charizmám patrilo nazeranie do srdca tých, ktorí pristupovali k spovedi. Nazeral do minulosti aj do budúcnosti. Predpovedal mnoho udalostí, ktoré sa splnili. Medzi nimi aj kňazovi Karlovi Wojtylovi, že sa stane pápežom a bude naňho spáchaný atentát. K ďalším darom patrila aj schopnosť bilokácie – v rovnakom čase býval prítomný aj viditeľne na dvoch miestach. Vyžaroval ľúbu vôňu. Žil s Kristom av Kristovi, spojený s ním po 50 rokov nepretržite prežívaným utrpením – Jeho výkupné obete – aj celou svojou kňazskou činnosťou obsahujúcou nadprirodzené poznanie. Konal mnoho zázrakov a bral na seba utrpenie druhých. Ako apoštol Pavol mohol povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).
Otec Pio mimoriadnym spôsobom prežíval svätú omšu, ktorú účastníci opisovali ako úchvatné vtiahnutie do drámy liturgického deja, ktoré bolo na ňom vždy zrejmé aj keď zakaždým odlišné. Keď P. Pio pozdvihol patenu s prosebnou tvárou, jeho oči akoby sa strácali v neviditeľnom svetle a on zotrvával bez pohybu, oveľa dlhšie, než zaberú slová stanovenej modlitby. Vznikal pocit, že do aktu obetovania zahŕňa celý svet. Z očí mu vytryskli slzy a ticho vyjadroval, čo Mária Winowská popísala ako výzvu: „Tu je to, čo Ti, večný Otče, prinášam v mene Syna, ktorého zastupujem. prednášal konsekračné slová: „toto je moja Krv“ – jeho telo sa zachvelo, zo stigmy mu vytryskla krv a zdalo sa zrejmé, že Kristovo umučenie vidí aj prežíva na vlastnom tele.
Stigmy otca Pia krvácali a spôsobovali veľké bolesti plných 50 rokov. Tieto rany na rukách mali priemer asi dva centimetre a pokožka vedľa nich bola úplne normálna. Nikdy sa nezapálili, nehnisali ani nehojili. Privrieť ruku bolo veľmi ťažké a bolestivé. Prelát Don Sabino Sťregola prestrčil cez rany prsty a uviedol, že by sa cez ne dali čítať aj noviny. Rany na nohách uprostred priehlavku vychádzali na chodidle a viac krvácali pokiaľ telesná váha P. Pia spočívala na nohách. Rana v boku na ľavej strane hrudníka mala podobu kríža, jedným smerom išla do dĺžky 7 cm a druhým 4 cm. V oboch smeroch bola asi 1 cm široká a išla do hĺbky asi 7 cm. Denne z nej vytekala asi šálka normálnej ľudskej krvi. Rany najviac krvácali v piatok. P. Pio ich vraj pokladal za vyjadrenie Božej spravodlivosti a hovoril: „Je pre mňa veľmi ťažké znášať tento oheň, ktorý Ježiš zapálil v mojom maličkom srdci. Som stravovaný láskou k Bohu ak blížnemu.“
Známym veľkým dielom otca Pia je „Dom úľavy v utrpení“ (Casa Sollievo della Sofferenza). K jeho budovaniu sa rozhodol pre množstvo tragédií postihujúcich chudobných a zakladajúcich listina Domu úľavy bola podpísaná v januári 1940 (práca na ňom r.1947). Nesúhlasil s názvom nemocnice, pretože to sú miesta utrpenia, ale ako hovoril, postavený má byť dom úľavy pre trpiacich. Lebo viera a lekárska prax predstavujú zdvojenú terapiu, ktorá lieči celú osobu. A P. Pio pripomínal tiež spoluprácu na Kristovom vykupiteľskom diele prostredníctvom ľudskej bolesti a utrpenia. Dom úľavy bol požehnaný 3. 5. 1956 pápežom Piom XII., ktorý pritom povedal, že „je plodom jednej z najvyšších intuícií, dlho zrejúceho ideálu, vycibreného v styku s najrôznejšími a najkrutejšími podobami mravného a telesného utrpenia, musí obrátiť na celú osobu, telo a dušu“.
K dielu P. Pia patria aj modlitebné skupiny a Sekulárny inštitút Servi della Sofferenza (Služobníci utrpenia).
Z mariánskej úcty otca Pia tu patrí spomenúť predovšetkým jeho závet: „Milujte Pannu Máriu a vzbudzujte lásku k nej u druhých.“ A že ruženec je nástrojom na spásu hriešnikov a zbraní v boji proti hriechu. Z jeho rozjímania pochádza „kontemplácia o Nepoškvrnenej,“ v ktorej popisuje Pannu Máriu ako „neprekonateľné dielo, ktoré vyšlo z rúk Stvoriteľa“. K nej, prítomné na Kalvárii, ľanal vriacou láskou. Dožil sa 81 rokov av deň jeho smrti zmizla z jeho tela aj stigmy.
Na pohreb prišlo sto tisíc ľudí. Prejednávanie kauzy jeho blahorečenia začalo 4. 11. 1969. Pápežom Jánom Pavlom II. bol blahorečený 2. 5. 1999 a kanonizovaný 16. 6. 2002.
Na svätorečenie P. Pia v Ríme sa dostavilo cez 300.000 ľudí. Medzi nimi boli aj Consilia de Martino a Matteo Colella, zázračne uzdravení na príhovor otca Pia. Consilia bola uzdravená z praskliny lymfatickej cievy, ktorá by prirodzene končila úmrtím a desaťročný Matteo sa pred dvoma rokmi prebral z nevratnej kómy, ktorá spôsobila náhly záchvat meningitídy. Rodina Colellova sa modlila pri hrobe P. Pia a chlapec sa náhle úplne uzdravil. K potvrdeniu za platný zázrak došlo 28. 9. 2001.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
U dnešného svätca je k predsavzatiu veľmi početná motivácia. Zamyslím sa nad tým, čo by mi v spovedi asi odporučil a ak na to neprídem, požiadam ho, aby mi dal poznať, čo je v mojom živote najdôležitejšie.
Všemohúci, večný Bože, Ty si vyznamenal svätého kňaza Pia mimoriadnou milosťou: doprial si mu zdieľať bolesti Tvojho Syna na kríži a skrze jeho službu si rozmnožoval podivuhodné skutky svojho milosrdenstva; na jeho príhovor dopraj aj nám, nech sme po celý život spojení s Kristovým utrpením a smrťou a raz šťastne dôjdeme do slávy vzkriesenia. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen. (záverečná modlitba z breviára)
2. Zdenka Schellingová, panna, mučeníca,
vlasným menom Cecília
Blahoslavená
Sviatok: 31. júl; na Slovensku 30. júl
* 24. december Krivá na Orave
† 31. júl 1955 Trnava
Sestra Zdenka z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža, rodným menom Cecília Schelingová, sa narodila okolo polnoci medzi 24. a 25. decembrom 1916 v Krivej na Orave. V rokoch 1922 – 1930 Cecília navštevovala 8-ročnú ľudovú školu v rodnej dedine. 6. júla 1931 nastúpila ako kandidátka do Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža v Podunajských Biskupiciach. Tam po rokoch formácie zložila 30. januára 1937 prvé rehoľné sľuby. Následne začala pracovať na internom oddelení na röntgene v Štátnej nemocnici v Bratislave. V r. 1941 – 1942 pracovala ako ošetrovateľka v Krajskej nemocnici v Humennom. Od 1942 – 29. 2. 1952 pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici ako laborantka. V tomto období – 28. januára 1943 zložila svoje večné sľuby.
Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev.Odhodlala sa k odvážnym skutkom a tak podľa svojho poznania, síl a možností vyjadrila svoj odpor voči nespravodlivému násiliu. Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu Cirkev. Dvakrát sa podieľala na príprave úteku väznených katolíckych kňazov.
Predpoludním 29. februára 1952 štátna bezpečnosť zatkla sestru Zdenku. Držali ju vo vyšetrovacej väzbe v Justičnom paláci v Bratislave a tam podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. 17. júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv.
Väznená bola v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Wildeovou – Kordovou, ktorej jedinej zverila dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe. Svedectvo pani Heleny Wildeovej – Kordovej, sa stalo známym až po 40-tich rokoch, po jej príchode na Slovensko 27. septembra 1994.
Z Prahy bola sestra Zdenka 16. apríla 1955 ako ťažko chorá prepustená z väzenia a prijatá do nemocničného ošetrenia v Trnave.
Sestra Zdenka zomrela zaopatrená sviatosťami 31. júla 1955 o 7.45 hod. v trnavskej nemocnici na onkologickom oddelení. Dožila sa necelých 39 rokov. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave. 6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave, za predsedníctva JUDr. Júliusa Matečného, oslobodil sestru Zdenku – Cecíliu Schelingovú od žaloby pre trestný čin velezrady. 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu sestry Zdenky.
V roku 1979 sa rušil Starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. 15. októbra 1979 bola sestra Zdenka exhumovaná spolu s desiatimi sestrami Svätého kríža a 16. októbra prevezená na cintorín do Podunajských Biskupíc.
18. septembra 2000 bol otcom arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia Sr. Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. júla 2003 sa ukončila rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. 14. septembra 2003 na sviatok Povýšenia Svätého kríža dostalo Slovensko prvú blahoslavenú – rehoľnú sestru z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža – sestru Zdenku.
11. marca 2014 boli v Ríme prijaté dokumenty pre rímsku fázu svätorečenia sestry Zdenky ako zástupkyne všetkých mučeníkov komunistického režimu v našej vlasti.
Bl. Zdenka, oroduj za nás!
3. Ján Havlík, mučeník,
Blahoslavený
Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 v obci Vlčkovany (dnešná obec Dubovce) na Záhorí na západnom Slovensku ako najstaršie zo štyroch detí. O dva dni neskôr, 14. februára 1928, bol pokrstený. Rodina žila v extrémnej chudobe, a Ján od útleho veku čelil veľkým obetiam, aby mohol chodiť do školy.
Navštevoval školu v Holíči a od roku 1941 gymnázium v Skalici. Dňa 27. septembra 1941 prijal v Radošovciach sviatosť birmovania. V roku 1943, keď mal pätnásť rokov, dozrela jeho voľba povolania: chcel sa stať kňazom a misionárom lazaristom, aby chudobným ohlasoval Božiu lásku. Presťahoval sa do Banskej Bystrice, kde v roku 1943 nastúpil do Apoštolskej školy Kongregácie misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Kvôli politickým zmenám mohol zmaturovať až v máji 1949 a koncom augusta vstúpil do noviciátu.
Kvôli prenasledovaniu, ktoré komunistický režim rozpútal proti cirkevným štruktúram, bola Apoštolská škola v máji 1950 zatvorená. Ján Havlík bol po preložení do obce Kostolná, kde sa na niekoľko týždňov podrobil politickej indoktrinácii, poslaný 10. augusta 1950 pracovať na stavbe priehrady mládeže v Púchove. Po troch mesiacoch bol prepustený. Keďže teologická fakulta v Bratislave bola pod kontrolou komunistického režimu, rozhodol sa tajne študovať teológiu popri zamestnaní v Nitre spolu s niektorými spolubratmi a pod vedením predstavených misijnej kongregácie.
Dňa 29. októbra 1951 vtrhla ŠtB na miesto, kde bývali, a Ján Havlík bol spolu so svojimi spoločníkmi a predstavenými zatknutý a obvinený z „velezrady“. Pred súdnym procesom, ktorý sa konal od 3. do 5. februára 1953, bol pätnásť mesiacov väznený, počas ktorých bol vystavený násiliu a mučeniu. Rozsudok bol veľmi prísny – odsúdený bol na 14 rokov väzenia, neskôr mu bol trest znížený na 10 rokov.
Napriek všetkému si zachoval pokoj, odovzdanosť a hrdinskú lásku voči svojim nepriateľom. Stal sa „MUKL-om“ (mužom určeným k likvidácii). Na výkon trestu ho previezli do pracovných táborov, najprv do Ostrova na Jáchymovsku, potom do Příbrami. Od roku 1958 bol väznený v Ruzyni, kde bol vystavený mučeniu „v bielych rukavičkách“ (psychickému týraniu). Dôvodom bol ďalší súd, ktorý ho odsúdil za misijnú službu medzi spoluväzňami a zvýšil mu trest o jeden rok. Ťažké životné podmienky a zranenia, ktoré utrpel pri plnení svojich povinností, postupne zhoršili jeho fyzický stav, najmä vážne problémy so srdcom.
Napriek utrpeniu zostal verný svojmu poslaniu a neúnavne pomáhal svojim spoluväzňom na materiálnej i duchovnej úrovni. Verný Pánovmu povolaniu, aj vo väzení vyznával kresťanské hodnoty a nehanbil sa za svoje povolanie. Jeho presvedčenie z neho urobilo terč. Bol bitý, celé mesiace držaný na samotke, nútený k najťažším prácam a brutálne vypočúvaný v každom dennom i nočnom čase.
Predkladal rôzne žiadosti o výhody, ako napríklad podmienečné prepustenie a amnestiu, ktoré však boli systematicky zamietané, pretože napriek jeho bezúhonnému správaniu bol považovaný za ideologického nepriateľa režimu kvôli svojej príslušnosti k Cirkvi. Medzitým sa jeho fyzický stav čoraz viac zhoršoval, čo si vyžadovalo pravidelné hospitalizácie.
V roku 1960 bol prevezený do väzenskej nemocnice v Ilave. Dňa 29. októbra 1962 ho prepustili na slobodu po absolvovaní celého 11-ročného trestu. Posledné tri roky svojho života strávil medzi nemocnicou a domom svojej matky, pričom zvyšné sily venoval apoštolátu. Sprevádzal deti pri prvom svätom prijímaní, navštevoval chorých a prekladal náboženské texty. Nikdy sa nesťažoval na svoje neustále utrpenie ani neobviňoval svojich prenasledovateľov.
Na Štedrý deň v roku 1965 ho z nemocnice poslali stráviť sviatky domov k rodičom. Ráno 27. decembra 1965, na sviatok svätého Jána a svoje meniny, sa vybral k doktorovi. Mama ho poprosila, aby po ceste zaniesol rádio do opravy. Keď Ján prechádzal skalickými uličkami, kráčalo sa mu čoraz ťažšie. Zastal pri jednej popolnici, ktorá patrila miestnemu lekárovi. Keď ho lekár oslovil, nedostal žiadnu odpoveď. S pomocou okoloidúceho preniesli Jána do domu, kde však zistili, že už nežije. Zomrel uprostred mesta, no predsa v úplnej osamelosti. Jediným svedkom jeho smrti bol Boh. Ján Havlík zomrel vo veku 37 rokov ako misijný seminarista, ktorý obetoval svoj život.
Od svojej smrti sa Ján Havlík tešil povesti autentického mučeníka medzi tými, ktorí ho poznali a obdivovali jeho mimoriadne svedectvo viery, ktoré nezaniklo napriek krutému prenasledovaniu. Počas komunistického režimu nebolo možné otvorene prejaviť toto presvedčenie, a preto zostala povesť jeho mučeníctva v latentnej podobe. Po návrate demokracie sa svedectvo Jána Havlíka začalo objavovať čoraz zreteľnejšie: venovalo sa mu mnoho iniciatív, vyšli o ňom rôzne publikácie a jeho príbeh sa začal šíriť aj medzi mladšou generáciou.
Diecézna kauza jeho blahorečenia sa otvorila 9. júna 2013 v Bratislave a uzatvorili ju 24. februára 2018. Pápež František 14. decembra 2023 poveril Dikastérium pre kauzy svätých promulgovať dekrét o jeho mučeníctve. Slávnosť blahorečenia sa konala 31. augusta 2024 v areáli Národnej svätyne, Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.