Prvá písomná zmienka o obci Liptovské Revúce a jej cirkevné zadelenie
Prvá písomná zmienka o Liptovských Revúcach je z roku 1233. Ako obec patrí medzi najstaršie liptovské usadlosti. Táto zmienka sa viaže k menu uhorského kráľa Ondreja II., ktorý v roku 1233 daroval Hundkontovi tri poplužia zeme, z toho aj názov (Terra Reucha) za mnohé služby preukázané kráľovi. Hundkont bol zakladateľom zemianskeho rodu Kubínich a Meškovcov. Títo zemani pobudli v Revúcej sotva 100 rokov – lebo roku 1325 magister Donč – župan z veľkej zvolenskej župy, do ktorej patril Liptov, Turiec a Orava vymenil potomkov Hundkonta z územia Revúc a presídlil ich do Vyšného Kubína, ktorý dovtedy patril jemu. Týmto odsťahovaním Hundkontových potomkov Revúca ako hospodárska obec zanikla.
Avšak zostali tu baníci, pretože už v rokoch 1250 – 1270 sa tu vytvorila aj uhliarska a hutnícka osada, ktorá spracovávala medenú rudu vyťaženú doma, ale aj zo Španej doliny. Toto bola zrejme aj príčina výmeny – pretože kráľ chcel mať dôchodky z tamojších ložísk medi. Táto banícka osada zaniká po roku 1560, ale už začiatkom 17.storočia dochádza k novému osídleniu.
Čo predchádzalo založeniu farnosti
Až do založenia fary v Liptovskej Osade (za pôsobenia ružomberského farára Andreja Fektora) v roku 1752 boli Liptovské Revúce filiálkou Ružomberka. A keďže Liptovské Revúce boli pevne spojené s Ružomberkom, nemôžeme podrobnejšie nespomenúť, čo sa v Ružomberku dialo, pretože toto všetko malo ohlas a dopad aj na dianie v Liptovských Revúcach. Z doby protestantizmu stojí za spomenutie istý farár Šimon (ktorý bol v Ružomberku okolo 1560), ktorý bol predtým v Teplej a Kubíne. Farár Šimon sa prikláňal ku protestantizmu. Potom skoro všetky fary, najmä na strednom Slovensku okolo roku 1576 nebadane tiež prešli na protestantizmus. Ako už evanjelickí ružomberskí farári z tej doby sa spomínajú v roku 1576 senior Ondrej Jakobaei, v roku 1585 Ondrej Czengler (zaňho Štefan Klésházy a Katarína Pálffy obnovili chrám zasvätený sv. Ondrejovi), v roku 1596 Jeroným Turčiansky, v roku 1612 Tomáš Dorothitius, potom Jakub Splini – ináč Neussel, Parschitius, Kučera, Urbanovič. V roku 1638 sa Liptovská Stolica uzniesla postaviť v Ružomberku murovanú mestskú evanjelickú školu “aby mládež s dobrým a užitočným prospechom vyučovaná mohla byť liternému umeniu a v iných dobrých čnostiach a mravoch”. Ružomberský kostol bol katolíkom navrátený 13. marca 1672. Prebral ho spišský prepošt Juraj Báršoň. Prvým farárom po rekatolizácii bol jezuita P. Nemessáni. Za nim v rokoch 1674 – 1677 bol jezuita P. Andrej Fugatius. Roku 1683 kuruci Imricha Tôkôlyho odobrali ružomberský kostol a usadili pri ňom Jána Boniša z Hýb. Katolíckym farárom bol Bernard Foršner, ktorý od roku 1686 keď bol kostol znovu navrátený mal za koadjútora Andreja Horšického do roku 1692. Pôsobili tu vtedy aj kňazi Vavrinec Ivák a Štefan Loviškovič. V decembri 1705 počas Rákoczyho povstania prešiel ružomberský kostol opäť do rúk protestantov. Cisársky generál Heister pritiahol cez dolinu Suchá nad Revúcami v januári 1709 a po porážke Kurucov bol ružomberský kostol v roku 1711 vrátený katolíkom. Farárom bol vtedy Ján Brna (kým bol kostol evanjelický bol farárom v Matiašovciach, potom odišiel do Ľupče). Ďalší ružomberskí farári boli: Juraj Doktorovič, a v rokoch 1713 – 1747 Pavol Osvaldóci, ktorý tu aj zomrel. Za neho prišli do Ružomberka piaristi (roku 1727) na základe fundácie šľachtica Lôwenburga. Vtedy nastala aj rekatolizácia mesta a jeho filiálok. Toto sa týkalo aj Revúc. Roku 1747 prišiel do Ružomberka zo Sásovej Adam Michal Nedecký z Nedece – ktorý študoval na Pázmáneune vo Viedni. Roku 1752 sa stal bratislavským a roku 1757 ostrihomským kanonikom. Zomrel 4. Októbra – keď mal na odpuste u františkánov slovenskú kázeň. V Lipt. Osade pôsobil v rokoch 1755-1758 Ján Lancer, rodák z Banskej Štiavnice (zomrel v roku 1791 v Horných Hámroch). Za Lancerom prišiel Ján Kroner, ktorý tu pobudol dva roky (1758-1760). V rokoch 1762-1770 bl v Liptovskej Osade farárom Adam Argay, ktorý odišiel do Hýb. Roku 1770 prišiel do Osady Ján Kvassay z Kvašova. Tento študoval v Budíne a bol vychovávateľom u rodiny Tôrôk a Gellért. Za neho prešla Osada sj s Revúcami z ostrihomskej arcidiecézy do diecézy spišskej v roku 1776. V roku 1777 sa vytvorilo spišské biskupstvo a tak roku 1778 bola vytvorená farnosť v Liptovskej Osade a Liptovské Revúce, Liptovská Lužná boli začlenené ako filiálky do liptovsko-osadskej farnosti. Obec Liptovské Revúce sa rozrastala najmä vplyvom chovu oviec, dobytka a povozníctva (po vybudovaní cesty cez Šturec). V roku 1784 sa spomína, že Revúce mali 119 domov a 1145 obyvateľov. Prelom vo vývoji obce na poli náboženskom, kultúrnom i národnom znamená rok 1787.
Dejiny samostatnej farnosti Liptovské Revúce
Dňa 7. augusta 1787 sa Liptovské Revúce spolu s Lúžnou cirkevne osamostatnili od Liptovskej Osady. Tak vznikla samostatná farnosť Liptovské Revúce.
Prvým administrátorom novovytvorenej farnosti bol P. Anton Janík OFM – pravdepodobne z Okoličného. Prvým invenstovaným farárom sa stal roku 1789 Anton Tobiáš Nedeczey, ktorý bol aj iniciátorom otvorenia školy (predtým pôsobil v Ružomberku okolo roku 1760).
Do roku 1819 slúžil Revúčanom drevený kostolík (oratórium) postavený roku 1692. Základný kameň nového murovaného kostola bol posvätený a položený 26. mája 1802 na vigíliu Nanebovstúpenia Pána. Stavba trvala 17 rokov. Požehnaný bol 1. augusta 1819 a zasvätený Očisťovaniu Panny Márie (Obetovanie Pána). Počas stavby sa vystriedali kňazi: Jozef Dvorčák – iniciátor stavby, Ján Lazár, Štefan Tóth, Matej Nemessányi a Jozef Mojš. Starý drevený kostolík bol zbúraný v októbri roku 1819.
V roku 1821 sa veriaci spolu s kňazom Jozefom Mojšom dali do stavby murovanej fary pri kostole. Dovtedy slúžila ako fara drevená chalupa Ondreja Močiľana (asi 8 minút chôdze od kostola “za vodou”). V roku 1823 bola na kňazovu žiadosť (Jozef Mojš) postavená škola pri kostole. V roku 1829 bol zadovážený obraz “Ukrižovaného” na hlavný oltár určený pre adventnú a pôstnu dobu od maliara Maximiliána Raczkaja.
V tom istom roku bol založený spolok Leopolda na podporu misií v Amerike. V roku 1884 založil farár Ján Vlošák spolok striezlivosti a úplnej zdržanlivosti.
Od roku 1889 spravoval farnosť Jozef Tomík – nadaný a presvedčený Slovák. Jozef Tomík dal vymaľovať kostol. Maľbu previedol známy slovenský maliar, sliačansky rodák, Jozef Hanula – počas rokov 1912-1913. Jozef Tomík zomrel 7.mája 1916 a je pochovaný pri kostole v Lipt. Revúcach. V rokoch 1927-1933 tu pôsobil ThDr. Štefan Barnáš, neskorší spišský pomocný biskup.
Veľkou udalosťou bola oslava 150-ročného jubilea založenia farnosti, ktorú celebroval Andrej Hlinka. V rokoch 1952-1957 za farára Lavrinca bola prevedená oprava chrámu a renovácia malieb. Veľkú prácu odviedol správca fary Jozef Debnár počas svojho pôsobenia 1957-1972. Keď dal na fare vybudovať vodovod, lebo fara bola bez vody, dal pristaviť chodbu s kúpeľňou a WC. Dňa 9.mája 1967 začal so stavbou nového poschodia na pôvodnú budovu fary. Tieto a iné práce na obnove fary boli s rozličnými ťažkosťami dokončené do zimy toho istého roku. Farská budova týmto začala spĺňať všetky požiadavky moderného bývania. Treba samozrejme pripomenúť, že všetko sa dialo za výdatnej pomoci farníkov.
Matriky boli vedené od roku 1852, avšak tieto boli 2. apríla 1952 odovzdané podľa vtedajších vládnych komunistických praktík MNV v Liptovských Revúcach. Na farskom úrade sa nachádzajú matriky od roku 1898.